Slovenka vymenila kariéru novinárky za život pri Čiernom mori
Valika Holinková pochádza z východného Slovenska, no už 26 rokov žije vo Varne na pobreží Čierneho mora. Do Bulharska sa dostala cez manžela Lubena, plavčíka, s ktorým sa zoznámila na dovolenke v Albene. Pôvodne pracovala ako novinárka v košickom Korzári, kde začínala v kultúrnej rubrike a neskôr sa venovala kriminálnym témam.
Po svadbe žili spočiatku na Slovensku, no koncom 90. rokov ich dobehli finančné problémy. Luben po zdĺhavom vybavovaní povolenia na pobyt pracoval načierno za minimálnu mzdu, a tak sa mladá rodina rozhodla vrátiť do Bulharska, kde boli ceny nehnuteľností veľmi nízke.
Príchod do krajiny počas krízy
Do Bulharska sa presťahovali, keď mal syn sedem mesiacov. Valika opisuje vtedajšiu situáciu ako šok. Krajina podľa jej slov pripomínala územie zasiahnuté vojnou – rozbité cesty, špina a svorky túlavých psov. Predavačky v obchodoch zákazníkov nezdravili a do takmer prázdnych predajní vchádzali až po dofajčení cigarety.
„Keď sme si na Slovensku mysleli, že sme na tom zle, stačilo sa prísť pozrieť do Bulharska,“ uviedla Valika. Socializmus bol v Bulharsku podľa jej slov oveľa tvrdší a kopíroval Rusko. Dom vo Varne sa im v tom čase nájsť nepodarilo, a tak sa napokon presťahovali do dedinky Kičevo asi desať kilometrov od Varny.
Jazyková bariéra a rodinné zvyky
Zo života v Košiciach sa ocitla v izolácii na vidieku. Hoci ovládala ruštinu, bulharčina bola pre ňu spočiatku príliš komplikovaná. Neskôr sa ju naučila tak dobre, že si spravila aj prekladateľský kurz.
Výrazným špecifikom tamojších rodinných vzťahov je podľa nej postavenie matky. „Každý syn je mamin miláčik. Na prvom mieste je u nich mama, až potom manželka a vlastná rodina. Aj preto som si musela striktne vydupať, že svokra s nami bývať nebude,“ priblížila. Syn dostal meno podľa bulharského zvyku – volá sa Elia Peter, prvé meno má po Lubenovej mame a druhé po Valikinom otcovi.
Od delegátky k energetike
Keď syn začal chodiť do škôlky, Valika sa začala venovať cestovnému ruchu. Začínala ako sprievodkyňa pre slovenských a českých turistov, neskôr 16 rokov pracovala ako delegátka. Situácia sa zmenila, keď sa zrušili priame charterové lety do Varny a lietalo sa už len do Burgasu, čo záujem o severné pobrežie prudko znížilo.
Následne začala pracovať ako telefonická asistentka a viac sa venovala prekladom. Prekladala dokumenty pre Slovákov, ktorí v Bulharsku podnikali v energetike, až jej ponúkli miesto konateľky ich firmy. Túto prácu vykonáva už 12 rokov a stará sa výhradne o papierovanie a dokumentáciu z domu.
Zmeny po vstupe do Európskej únie
Vstup Bulharska do Európskej únie v roku 2007 krajine podľa Valiky veľmi pomohol. Opravili sa cesty, staré budovy a príchod zahraničných supermarketov priniesol inú kultúru predaja. Zmenil sa aj vidiek – v ich dedine s tisíc obyvateľmi žije niekoľko anglických rodín a susedov majú zo Švajčiarska či Nemecka.
Krajina však čelí masívnej demografickej kríze. Populácia klesla z pôvodných deviatich miliónov na 6,5 milióna a približne tri milióny Bulharov žijú v zahraničí. Varna je dnes moderné študentské mesto so 400-tisíc obyvateľmi a piatimi univerzitami.
Korupcia a zdravotníctvo
Napriek pokroku krajina podľa Valiky stále zápasí s odvrátenou tvárou transformácie. Prechádza neustálou politickou krízou a predčasné voľby sa konajú takmer každého pol roka. Najcitlivejšou témou zostáva zdravotníctvo a vysoká korupcia.
V zdravotníctve sa bežne platí takmer za všetko – za návštevu lekára, predpísanie liekov či ospravedlnenku pre dieťa do školy. V Bulharsku funguje len jedna zdravotná poisťovňa. Valika spomína príklad z plovdivskej nemocnice, kde odhalili skupinu lekárov a zdravotníkov, ktorí fiktívne hospitalizovali tisícky pacientov a rozkradli viac ako tri milióny eur. Vo Varne museli zavrieť detskú chirurgiu pre hromadné výpovede lekárov.
Návrat na Slovensko neplánuje
Návrat do rodnej krajiny Valika už neplánuje, hoci sa kedysi túžila vrátiť na východ Slovenska. Ešte pred pandémiou chodievala na Slovensko za rodinou na celý mesiac, no posledných sedem rokov na východe nebola. Chýbajú jej slovenské hory, no Kičevo leží 350 metrov nad morom a v zime im nasneží.
Vo Varne má dnes svoju rodinu, prácu aj pestrý spoločenský život. „Dnes som tu naozaj spokojná, máme pekný život. Je to tu vlastne taká rozprávková krajina s úžasnou históriou, o ktorej sa veľa nehovorí,“ uzavrela.
