Historik: Éra po Novembri 89 zostáva nespracovanou traumou
Šoková terapia, znehodnotené úspory, vytunelované banky a nástup oligarchie. Mafia v uliciach a bezmocná polícia. Éra po Novembri 89 zostáva podľa historika Mateja Ivančíka nespracovanou traumou, z ktorej pramení hlboká skepsa k demokracii i právnemu štátu.
Po 40 rokoch totality čelila spoločnosť popri autentickom nadšení z nadobudnutej slobody aj obrovskému ekonomickému a sociálnemu šoku. Cenová liberalizácia vyhnala ceny nahor o 60 %, devalvácia meny radikálne znehodnotila úspory a prišli prvé skúsenosti s nezamestnanosťou i slobodným cestovaním. Na druhej strane vzniklo veľa nových strán, prišli prvé naozaj slobodné voľby aj skutočne slobodné médiá.
„To, čo sa zvykne označovať ako revolučný kvas, v sebe udržiavalo veľmi protichodné pocity. V rámci revolúcie a tesne po nej bol pocit nadšenia zo zmeny autentický a všadeprítomný. Bol prítomný vo fabrikách, na komunálnej úrovni i v domácnostiach,“ hovorí Ivančík.
Občianske fórum v Česku a Verejnosť proti násiliu na Slovensku vznikali na miestnych úrovniach, často zdola. Kanadský historik James Krapfl podľa Ivančíka zistil, že demokratické nadšenie bolo autentické a všadeprítomné, pretože ľudia na niektorých miestach zakladali OF skôr ako VPN.
V čase pádu bývalého režimu mala Komunistická strana Československa vrátane svojej slovenskej časti zhruba 1,7 milióna členov, čo bolo približne 11 % celkového počtu obyvateľstva. KSS mala zhruba 400- až 430-tisíc členov. Pri lustráciách sa podľa historika ukázalo, že kriminalizovať by sa musela približne tretina národa.
„Veľmi dobre to vyjadril Petr Pithart, ktorý hovoril o tom, že sme nemohli postupovať tak, že by sme tu teraz začali všetkých kriminalizovať,“ približuje Ivančík s tým, že Pithart zároveň označil november ’89 za dohodu o odovzdaní moci. Sám historik sa prikláňa k tomu, že išlo o demokratickú revolúciu.
Ľudia na novembrových tribúnach podľa neho chceli lepšiu životnú úroveň, ale aj právny štát, spravodlivosť, slobodné médiá a slobodnú cirkev. Disidentská obec pritom podľa Ivančíka zdôrazňovala aj morálny rozmer – komunizmus nevnímala len ako ekonomicky neefektívny, ale predovšetkým ako morálne skorumpovaný.
V ekonomickej transformácii sa presadila predstava Dušana Třísku o rýchlej privatizácii a Václava Klausa, ktorý vyhlásil, že nepozná špinavé peniaze. Prišli Koženého Harvardské fondy, sľuby desaťnásobku zisku a majetok skončil v daňových rajoch. Ivančík pripomína, že kupónová privatizácia bola jej predstaviteľmi vrátane Ivana Mikloša vnímaná ako demokratický nástroj, hoci nepriznaným zámerom bolo zničiť politickú moc dovtedajších kádrov.
Ľudia podľa historika neboli pripravení na to, čo prišlo. V 90. rokoch sa trikrát devalvovala mena, inflácia za rok bola na úrovni 60 % a úroky 30 %. Nasledovali krachy fabrík neschopných konkurencie, hladové doliny a nezamestnanosť až 30 % v niektorých regiónoch.
„Negatívne dopady boli istým spôsobom nevyhnutné, no som toho názoru, že štát nevyužil všetky prostriedky na to, aby situáciu moderoval alebo zasahoval v prospech obyvateľov,“ tvrdí Ivančík.
Časť frustrácie sa podľa neho pretransformovala do podpory Vladimíra Mečiara, ktorý využil situáciu a reagoval na inú predstavu o ekonomickej transformácii, než prichádzala z Prahy. Otvorila sa aj nacionalistická skrinka – prišla pomlčková vojna a nárast nacionalistickej SNS. K problémom sa pridali tvrdé drogy a organizovaný zločin vyusťujúci do éry Mikuláša Černáka.
„Mantru o tom, že sme sa nevysporiadali s komunizmom, by som nahradil tým, že sme sa nevysporiadali s 90. rokmi,“ zdôrazňuje historik. Dnešná polarizácia je podľa neho dôsledkom tohto obdobia. Štát bol vtedy vnímaný ako stelesnenie násilia a nepodarilo sa nájsť pozitívne nazeranie na štát.
Napriek tomu Ivančík hodnotí slovenský príbeh ako úspešný. „Napriek nefungujúcim systémom a ekonomickým vyhliadkam, sme sa adaptovali na liberálnu demokraciu a kapitalistickú ekonomiku. Ľudia chápu inštitúcie a chodia voliť. Dnešné problémy nie sú traumou 90. rokov, ale novými výzvami,“ uzatvára.
