Táto vláda je najefektívnejšia v histórii. Robert Fico sa môže vrátiť do Chorvátska
Každý ústavný právnik vám povie, že vláda potrebuje parlamentnú väčšinu celé štyri roky. Robert Fico sa zaobíde aj bez nej. Štvrtá vláda Roberta Fica je historický unikát. Napriek tomu, že nemá už ani obyčajnú väčšinu, zásadne prepisuje základný pilier našej demokracie. Nejde pritom o vlaňajšiu „kultúrno-etickú“ novelu ústavy, ktorú koalícia schválila s pomocou KDH a dvoch poslancov Hnutia Slovensko.
Reč nie je ani o tom, ako kreatívne sa Ficova vláda stavia k výkladu ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti a povinností, ktoré jej z neho vyplývajú. Na Ústavnom súde je síce podanie Petra Pellegriniho o vymenovaní Filipa Kuffu, ktoré by mohlo výrazne rozšíriť hranice prezidenskej moci, ale ani to nie je teraz podstatné.
Máme na mysli stredajšiu tlačovku Roberta Fica a poslaneckého klubu Smeru. Zábavné je, že v sídle výkonnej moci sa zhromaždili zástupcovia zákonodarného zboru, a ešte sa tam priviezli straníckym autobusom, ako keby deľba moci a oddelenie politických strán od štátu neexistovali. Je to neestetické, ale to vyruší asi len ústavnoprávnych puristov.
Aj absolvent stredoškolskej občianskej náuky však vie, že vláda potrebuje pre svoje fungovanie parlamentnú väčšinu. Jednak preto, že sa opiera o dôveru Národnej rady, ale aj preto, že bez väčšiny neprijme žiaden zákon, a teda nemôže plniť svoj program. A bez toho sa nedá efektívne vládnuť.
„Ak sa pozriem, dámy a páni, na programové vyhlásenie vlády, môžem skonštatovať, že z hľadiska legislatívnej iniciatívy vlády sme prakticky naplnili všetky naše veci, ktoré sme v programovom vyhlásení vlády potrebovali urobiť,“ povedal v stredu Robert Fico.
Niektorí čitatelia si možno spomenú na šéfa ústavnoprávneho výboru Národnej rady v minulom volebnom období Milana Vetráka. Ten v časoch krízy vlády Eduarda Hegera, ktorá stratila parlamentnú väčšinu, tvrdil, že 76 hlasov vlastne nepotrebujú, pretože v parlamente väčšinou býva tak zhruba 135 poslancov, a tak na vládnutie ich stačí 68.
Vetrákova doktrína je svojou hlúposťou asi neprekonateľná, no Robert Fico sa jej dosť priblížil. Jeho vláda je najefektívnejšia v histórii. Za tri roky stihla to, čo si naplánovala na štyri. Ak jeho slová dotiahneme do dôsledkov, vláde by stačilo zísť sa raz do roka, poslať do Národnej rady rozpočet, počkať na jeho schválenie a mohol by sa zasa vrátiť súkromným lietadlom do Chorvátska.
Keď vyhlásil, že vládu už nečakajú „žiadne zásadné legislatívne výzvy“, v podstate sa priznal, že už nebude vládnuť, ale spravovať krajinu do volieb. Bude len svietiť a kúriť. A čo? Väčšie ambície – okrem demontáže trestného práva, ktorá bola prioritou – jeho vláda aj tak nemala. Napokon, aj v stredu bolo vidno, že Fica viac zaujíma geopolitika než to, čo sa deje doma.
Nečudujeme sa. Tiež by sme sa na jeho mieste radšej zaoberali analýzou implikácií situácie vo Francúzsku, ekonomickým protivetrom z Nemecka a úvahami o mieri na Ukrajine, než rokovaniami s Romanom Malatincom, predstieraním, že Samuel Migaľ je dobrý minister, či posielaním dôchodcov zo svojho poslaneckého klubu na hosťovanie do SNS.
Zahraničné témy a samity EÚ dávajú Ficovi pocítiť, že je dôležitý. Domáce dianie je už len frustrujúce a trápne. No v jednom sa mýli. Legislatívne výzvy možno jeho vládu nečakajú, ale hlasovanie o dôvere podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti ešte áno. Iste, nepotrebuje sedemdesiatšestku, stačí jej nadpolovičná väčšina prítomných poslancov.
No ani odvolanie Tomáša Tarabu sa nečakalo. Vyslovenie nedôvery nemusí byť až taký nezmysel. Predčasné voľby by to už neznamenalo, a tak by mali autonómni poslanci ako Taraba dosť času na kampaň, a zároveň by uvrhli premiéra do hanby, že stratil moc proti svojej vôli. Fico sa tak možno bude musieť spoliehať na to, že Milan Vetrák mal pravdu. Lebo inak sa do toho Chorvátska bude môcť vrátiť skôr, než čakal. A azda aj natrvalo.
