Kristína Tormová: Zastepovala by som si na hrobe
Prinášame ďalší diel blogu Kristíny Tormovej, ktorý pravidelne vychádza na weboch Najmama.sk a Aktuality.sk. Autorka sa v ňom zamýšľa nad obdobím Dušičiek, rodinnými tradíciami a spôsobom, akým si pripomíname zosnulých.
Jeseň podľa nej prináša domácu pohodu pri horúcom čaji, ale aj prepočítavanie, kedy sa zotmie a kedy bude najvhodnejšie ísť na hroby. Do konca februára zostáva podľa jej počítania 82 dní, čo je podľa nej akurát dosť na depku. Ísť na hroby považuje za jednu z príležitostí, aby sa rodina stretla v diskomforte, a pripomína, že čoskoro prichádzajú aj Vianoce, sviatky rodinného nepokoja.
Výraz „ideme na hroby“ má rada odmala – predstavuje si, ako ľudia chodia po hroboch. Kedysi chodila na step a hľadala vhodnú plochu, aby jej topánky s plieškami dobre ťukali. Práve hrob jej prastarých rodičov, kde už pribudli aj starí rodičia, poskytuje takú hladkú plochu v akurátnej veľkosti. Nikdy si tam však netrúfla zastepovať, hoci si myslí, že predkovia by to ocenili viac ako depresívne tváre nad hrobom tesne po konflikte o odchode z domu a nemožnosti zaparkovať pri cintoríne.
Spomína aj hnev na ceny chryzantém, sklamanie z toho, že sa potom nepôjde do cukrárne na koláčik ako kedysi, keď babička ešte žila, a presvedčenie, že celá rodina je „nahovno“, deti sa nevedia správať a všade je priveľa ľudí. Ako malá sa bála, že pod veľkým kameňom je rozožratá prababka, alebo že sa pri zametaní hrobu prepadne a padne na mŕtvoly. Najzaujímavejší bol na Dušičkách vždy vosk zo sviečok, z ktorého šúlala malé postavičky, aby v hlave unikla z chaosu preplneného cintorína.
Babičkine telesné pozostatky majú formu popola a jej duša si podľa predstáv autorky niekde v pokoji hovie. Možno si podľa nej hovorí, akí sú ľudia hlúpi, že sa stresujú chodením na hroby, kde sa správajú ako idioti, a kazia si život tradíciami, ktoré sú pre nich dôležitejšie ako obsah dušičkového obdobia. Dušičky označuje za plodné obdobie pre manipulátorov a citových vydieračov v rodinách – spomína vety ako „babička by bola sklamaná“, „ani mne nebudeš chodiť na hrob, keď umriem“, „nevážiš si predkov“, „aspoň na Dušičky má byť rodina spolu“ či „raz ťa bude mrzieť, že ste nešli na hroby, keď tu už nebudem“.
Pýta sa, prečo sa ľudia desia rodinných stretnutí, na ktoré nechcú ísť, prečo si mýlia tradície a povinnosti s láskou a prečo rodina, ktorá okrem genetickej informácie nemá dôvod stretávať sa, ide predkom pred hrob ukázať, ako im to nefunguje. Podľa autorky to so spomienkami na tých, ktorí tu už fyzicky nie sú, nemá nič spoločné. Spomína aj tradíciu gaštanového pyré so šľahačkou po hroboch – nemá ho rada, ale vždy si kúsok dala, aby ostatní neboli sklamaní.
Smrť je podľa nej jednou z jej obľúbených tém práve preto, že bola taká neobľúbená. Rozumie, že starí rodičia sa počas týchto dní cítia ťažko, chýba im ich mama a koláčik v cukrárni po cintoríne. Ich smútok má podľa nej právo na svoj hrob, chryzantému aj slzy. Ak sa niekto v tom utápa dennodenne a ani po dvadsiatich rokoch nevie spracovať niečí odchod, zaslúži si podľa nej odbornú pomoc.
Autorka nechce, aby jej strach zo smrti kazil život, ani aby sa spomínanie na jej ľudí zmenilo na nepríjemnú povinnosť. Občas jej je smutno za ľuďmi, ktorí zomreli, ale viac jej je šťastne, že ich mala. Na hroby na Dušičky nechodia, zájdu tam hocikedy. Atmosféru cintorínov má rada, keď tam nikto nie je. S blízkymi sa stretáva cez miesta, vône, chute a príbehy – každým sústom karfiolovej polievky či spomienkou na pocit bezpečia. Spomína umierajúceho kamaráta, ktorého hladila po hlave, aj kúsok jeho popola, ktorý vysypala do Seiny, no trochu zostalo na stenách krabičky od magnézia.
Jej rodina vie, že keď zomrie, majú ju rozsypať na lúku. Ak by sa náhodou stalo, že bude pochovaná v hrobe, má si zadovážiť stepky a prísť si nad ňu zastepovať. Potom ju majú vybrať a rozsypať na lúku, aby sa predišlo návštevám hrobov z povinnosti. Nechce byť povinnosťou ani spôsobovať problémy s parkovaním a výdavky na chryzantémy v celofáne, ktoré o pár dní budú hniť. Chce byť skôr malá pekná myšlienka, chuť, vôňa a pocit.
Dnes podľa nej zapália veľa sviečok, lebo malí ľudia sa tiež radi hrajú s roztopeným voskom, a budú sa len tak rozprávať o tých, o ktorých sa hovorí, že tu nie sú. Práve segedín, ktorý mali na obed, je toho dôkazom – naučil ju variť jej dedo a vraj treba dávať aj kyslú aj šľahačkovú smotanu. Je to jednoznačne jej najobľúbenejší koláč a v každom sústе je jej detstvo so starými rodičmi.
