Neštátne školy pod paľbou nožnice politických škrtoch
Keď sa úradníci ministerstva školstva rozhodnú udeliť 20-percentný škrt na rozpočty neštátnych škôl, nemôže to byť vnímané inak, ako tragédia pre našu budúcnosť. Zníženie finančných prostriedkov pre tieto inštitúcie, ktoré už teraz bojujú s nedostatkom zdrojov, je ako hádzať tých najzraniteľnejších psov na smetisko.
Kde je spravodlivosť v systéme, ktorý bez rozmyslu trestá rozmanitosť? Ministerstvo sa tvári, akoby vyrovnávalo rovnice ponúk, no skutočnosť je jasná – smeruje to k eliminácii rozmanitosti a slobody vo vzdelávaní. Ak sa odoberú peniaze tým, ktorí sú prví v línii pomoci deťom so špeciálnymi potrebami, čo sa stane s rodinami, ktoré sa snažia zabezpečiť lepšiu budúcnosť pre svoje deti?
Falošná rovnosť na úkor slobody
Pochybnosti o tom, že neštátne školy dostávajú ‘mierne’ privilégiá tým, že vyberajú školné, sú viac než len úsměvné. Tí, ktorí tvrdia, že by sa public school mal zrovnať s kvalitami súkromných inštitúcií, prehliadajú, že normatív je v skutočnosti len almužna, ktorá sotva pokrýva náklady na prevádzku. Zníženie prostriedkov znamená, že deti zostanú bez prístupov k potrebnej kvalite vzdelania, zatiaľ čo vôbec neexistujú adekvátne alternatívy pre tých, ktorí nemajú prostriedky na zmieňované školné.
Vyššie školné, uzavreté dvere
V konečnom dôsledku to, čo sa deje, núti školy zvyšovať školné alebo zatvárať dvere pre všetkých tých, ktorí nemajú šťastie na bohatých rodičov. Takáto politika vzdelávania nemôže byť považovaná za nič menej než tragédiu pre naše deti a celú krajinu. Je potrebné, aby sa tí, ktorí formujú vzdelávací systém, zamysleli nad svojimi krokmi a prevzali zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Pravda o normatívoch
Je skutočne smutné, že v systéme, ktorý má slúžiť v prvom rade deťom, je viac vyhovárania sa na ‘rovnosť’ než podpory pre tie najzraniteľnejšie skupiny v našej spoločnosti. Ak ide o financie na ministerských oslavách, prečo by sa nemali nájsť aj prostriedky na zlepšenie podmienok vo vzdelávaní? Čas pre zamyslenie nad hodnotami a prioritami, ktoré chceme odovzdať našim budúcim generáciám.
Vyžaduje si to zvláštnu pozornosť
Neštátne školy, ktoré sa snažia o inovácie a prispôsobenie sa potrebám detí s poruchami učenia, zaslúžia si byť podporované a nie potlačené. Môžeme si mylne myslieť, že štát sa stará o našu budúcnosť, no realita je úplne iná. Kto sa postaví za tieto školy a ich študentov, ak nie my sami? Budeme sa len prizerať, ako sa tento systém rozpadá, alebo sa konečne postavíme a povieme dosť?
