Spoliehať sa na Putinovu dobrosrdečnosť je hazard s existenciou Slovenska
V reakciách na ruskú revizionistickú a imperialistickú vojnu proti Ukrajine sa čoraz jasnejšie črtajú tri postoje. Podľa prvého sme pevne v EÚ a NATO, Rusko je agresor a hranice sa nesmú meniť silou, no Slovensko nemusí niesť každý ďalší účet za pomoc Ukrajine. Do tejto polohy sa dostal podpredseda KDH Viliam Karas, keď označil za korektné, že sa Slovensko nezapojí do ďalšej pôžičky.
Druhý postoj vychádza z rovnakej geopolitickej premisy, ale robí z nej iný záver: ak je nezávislá a obranyschopná Ukrajina na našej východnej hranici súčasťou bezpečnosti Slovenska, nemožno oddeliť tento cieľ od primeraného podielu na nákladoch. Takto argumentuje František Mikloško aj oficiálne KDH, podľa ktorého je jednotný európsky postup pri pomoci Ukrajine v národnom a bezpečnostnom záujme Slovenska.
Kritika Putina u Fica nemá miesto
Robert Fico podľa textu vytvára tretí tábor. Vojna na Ukrajine podľa neho nie je naša vojna, dodávky munície a zbraní brániacemu sa štátu ju predlžujú a sankcie proti Ruskej federácii sú neúčinné. Heslo „ani náboj Ukrajine“ tak podľa autora znamená, že odopretím pomoci by Únia donútila Ukrajinu prijať Putinove ultimáta. Minister obrany Robert Kaliňák vidí garancie slovenskej bezpečnosti v priateľských vzťahoch s Ruskom.
K tomu pribudli Ficove pochybnosti o praktickom význame článku 5 NATO, úvahy o vojenskej neutralite a obdiv k Trumpovi a Putinovi ako k politikom, ktorí si presadzujú národné záujmy. Autor pripomína aj súhlas s tým, aby o podmienkach ukončenia vojny rozhodli veľmoci bez prítomnosti Ukrajiny.
Republika sa pridáva k Smeru
Hnutie Republika sa k tejto predstave otvorene pridáva. Milan Uhrík hovorí, že s pomocou Ukrajine treba skončiť, a rozčuľoval sa, že na Moskvu dopadajú západné rakety. Smer už spoluprácu s Republikou po parlamentných voľbách pokladá za hotovú vec a ani Hlas ju kategoricky nevylúčil. Praktickou prípravou sú koalície vládnucich strán s Republikou v krajských a komunálnych voľbách.
Prieskumy ukazujú rozpornosť verejnej mienky
Focus na jar nameral, že 60 percent respondentov považuje Zelenského skôr za politika, ktorý vojnu predlžuje; medzi voličmi Smeru to bolo 94 a Republiky 96 percent. GLOBSEC zistil, že 63 percent Slovákov si myslí, že pomoc Ukrajine vojnu zbytočne predlžuje, a 52 percent podporuje územný kompromis výmenou za mier.
Spoločnosť však nie je jednoducho proti Ukrajine. Jarný Eurobarometer nameral 72-percentnú podporu finančnej a humanitárnej pomoci Ukrajine a 58-percentnú podporu sankcií proti Rusku. Práve o interpretáciu tejto rozpornosti sa dnes vedie zásadný politický zápas, do ktorého vstúpil aj Viliam Karas.
Putinove ambície sa nekončia Ukrajinou
František Mikloško Karasovi vyčítal, že jeho postoj je „videním Smeru, SNS a Republiky“, a že si neuvedomuje, že Ukrajinci bránia aj našu slobodu. Karas približovanie k Smeru odmietol a pripomenul, že ako minister hlasoval za vojenskú pomoc Ukrajine a trvá na nedotknuteľnosti hraníc. Podpredseda Smeru Ľuboš Blaha však oznámil, že Karas konečne povedal to, čo Smer tvrdí roky – „žiadne peniaze na Ukrajinu“.
Autor upozorňuje, že ruská predstava revízie európskeho usporiadania je širšia. Ešte v decembri 2021 Kremeľ oficiálne požadoval faktický návrat bezpečnostných pomerov v strednej a východnej Európe pred rozšírením NATO. Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Marija Zacharovová 30. septembra vyhlásila európske zbrojovky vyrábajúce zbrane pre Ukrajinu za potenciálne vojenské ciele Ruska.
Existenčná otázka pre Slovákov
Transatlantická väzba prestáva pôsobiť samozrejme, lebo Trumpova politika oslabila dôveru európskych spojencov v stabilitu amerických bezpečnostných garancií. Európske štáty sú tak nútené prakticky uvažovať, čo znamená podstatne menšia americká účasť na obrane Európy v situácii, keď Rusko vedie proti EÚ hybridnú vojnu a robí provokácie.
Na stole je podľa autora existenčná otázka: je práve teraz vhodný okamih na oslabovanie väzieb s EÚ a NATO a experimentovanie s neutralitou? Ak by sa po voľbách stalo vládnym programom spochybňovanie článku 5 a predstava o neutralite, garanciou slovenskej nezávislosti by už nebolo odstrašenie potenciálneho agresora a vlastná schopnosť brániť sa.
Spoliehať sa na dobrosrdečnosť vojnového zločinca, ktorý sa neštíti unášať deti a masakrovať civilné obyvateľstvo, je podľa autora viac ako geopolitická naivita. Je to hazard s existenciou samostatnej suverénnej slovenskej štátnosti. V spore Karasa s Mikloškom preto nejde len o jednu pôžičku – otázka neznie iba, koľko máme zaplatiť Ukrajine, ale koľko by Slovensko zaplatilo za svet, v ktorom Ukrajina prestane byť schopná ubrániť svoju suverenitu.
Mikloško má podľa autora pravdu, že obrana Ukrajiny je aj obranou Slovenska a Európskej únie a že musíme ako štát a národ niesť primeraný diel nákladov a nesprávať sa ako čierny pasažier.
