Mala si udierať nožničkami do úst, preto ju škola neprijala
Bratislava – Gabriela Čičmancová je mama dvadsaťročnej Emy, ktorá má znížený intelekt a prejavy autizmu. Ema sa nedokáže sama postarať o základné veci – neumyje si vlasy, neostrihá nechty, nenavarí si. Zvládne sa však osprchovať, obliecť a prihriať si jedlo v mikrovlnke.
„Prvýkrát za desať rokov nemám žiadny plán B. Netuším, čo bude,“ hovorí Gabriela.
Ema sa narodila so závažnou vrodenou srdcovou chybou. Prvú operáciu absolvovala ako šesťtýždňová, ďalšiu v pol roku. Po prvom roku si rodičia začali všímať, že nezvláda motorické veci tak ako iné deti. Do štátnej škôlky nastúpila ako trojročná. V motorike bola pomalšia, nevedela si sama zapnúť zips, no vynašla sa – vždy si zariadila, aby jej niekto pomohol.
Keď mala Ema asi päť rokov, učiteľky naznačili, že jej vývin nie je v poriadku. Pre opakujúce sa stereotypné pohyby vyslovila špeciálna pedagogička podozrenie na autizmus. Nasledoval ročný kolotoč vyšetrení a terapií. Až druhé genetické testy odhalili konkrétne poškodenie – duplicitu jedného génu.
„V lekárskej správe je popísané, že toto spôsobuje znížený intelekt a autistické prejavy. Samotný autizmus má však vylúčený,“ opisuje Gabriela. Autistické prejavy spočívajú v stereotypných pohyboch, občasnom kývaní tela, no inak je Ema veľmi sociálna a nemá problém nadväzovať kontakt.
Kým prvé roky základnej školy Ema zvládala dobre, zlom nastal vo štvrtom ročníku. Ostatné deti vstupovali do puberty a Ema začínala byť z kolektívu vyčleňovaná. „Vyhodnotila som, že bude pre ňu jednoduchšie ísť do špeciálnej školy, kde bude môcť zažívať aj úspech,“ hovorí Gabriela.
Gabriela začala hľadať možnosti, čo bude po skončení špeciálnej školy. Zvažovala domovy sociálnych služieb, no zostala zaskočená. „V týchto domovoch bývajú 40- až 50-roční ľudia, často neverbálni. Pre mladého človeka by to znamenalo nulovú stimuláciu,“ vysvetľuje.
Záchranou mohla byť praktická škola. Ema sa začala pripravovať na prijímačky. Každý pondelok so špeciálnym pedagógom trénovala strihanie nožnicami, písanie, počítanie aj ústne vyjadrovanie. Prijímacie skúšky však nesplnila.
Gabriela si vyžiadala prístup k spisu. Pedagogičky jej oznámili, že Ema časť s nožnicami nedokončila pre podozrenie na sebapoškodzovanie.
„Vysvetľovali, že si pri strihaní udierala do úst a na konci ich mala opuchnuté. Povedala som im, že som ju celý čas čakala na chodbe a keby to tak bolo, všimnem si to, keď Ema vyšla z miestnosti,“ rozhorčene opisuje Gabriela.
K prihláške bola priložená čerstvá správa z centra prevencie s popísanými stereotypnými pohybmi, ktoré sú u Emy v novom prostredí a pod stresom bežné.
Ministerstvo školstva uvádza, že prijímacie konanie sa uskutočňuje podľa školského zákona. „Za organizáciu prijímacieho konania, určenie kritérií prijatia a zákonnosť postupu zodpovedá riaditeľ školy,“ reagoval rezort.
Pri uchádzačoch so zdravotným znevýhodnením je podľa ministerstva nevyhnutné prihliadať na ich zdravotný stav a odporúčania poradenských zariadení.
Gabriela podala odvolanie, ktoré zamietli. Keď sa pýtala na ďalšie možnosti, odpovedali jej, že je to na rodičoch.
„Prvýkrát za desať rokov nemám žiadny plán B. Netuším, čo s ňou bude. A presne tu by mal zakročiť štát,“ uzatvára Gabriela.
