Ficov Ľvov alebo Blanárova Moskva? Ktorá tvár slovenskej vlády je pravá?
Medzi dvoma bezpečnostnými predstavami sa nedá donekonečna kľučkovať. Tu už dvojkoľajnosť nie je pragmatizmom, ale politickou schizofréniou a strategickou slepotou.
Robert Fico v Ľvove hovoril o rešpekte k Ukrajine a dobrých susedských vzťahoch. Jeho minister zahraničných vecí však pár dní predtým v Moskve rokoval o pragmatickej spolupráci s režimom, ktorý Ukrajinu vojensky ničí s cieľom nielen olúpiť ju o územia, ale pozbaviť ju nezávislej suverénnej štátnosti a slobody rozhodovania o svojej budúcnosti.
Obe cesty sú súčasťou vládnej diplomacie. Nezakryjú však rozdiel medzi obeťou a agresorom a potvrdzujú schizofréniu vo vnímaní slovenského národnoštátneho záujmu.
Štvrté spoločné zasadnutie slovenského a ukrajinského kabinetu 5. novembra prinieslo výsledky. Slovensko dodá 54 generátorov, poskytne peniaze na civilné úkryty a nemocnice, prisľúbilo tri elektrické lokomotívy. Dohodli sa dvojjazyčné gymnáziá, zlepšovanie hraničných priechodov a príprava energetických projektov. Fico opätovne potvrdil podporu vstupu Ukrajiny do EÚ. Tieto dohody si zaslúžia uznanie bez ohľadu na to, kto ich podpísal.
Najpozoruhodnejší však bol jazyk predsedu slovenskej vlády. Ukrajinskému premiérovi Serhijovi Koreckému prejavil rešpekt za riadenie krajiny vystavenej obrovskému vojenskému tlaku. Akoby si až po príchode do Ľvova naplno uvedomil, že Putinova vojna nie je televízna kulisa pre jeho domáci politický marketing. Posmešky a urážky, ktoré si na adresu ukrajinského vedenia dovolí pred slovenským publikom, v Ľvove nezazneli.
Ukrajinské médiá na rokovanie zareagovali zmiešane. Kým Kyiv Post v návšteve videl signál zmiernenia Ficovho postoja, Kyiv Independent pripomenul jeho blízkosť k Moskve aj odmietanie časti európskej pomoci.
Je smutné, že Ukrajinci musia hádať, ktorá tvár slovenského premiéra je pravá. Potrebujú suseda, ktorý plní dohody. A tu je prvý test. Koreckyj očakáva konečné rozhodnutie o obnovení núdzových dodávok elektriny zo Slovenska. Fico ich nechal zastaviť počas sporu o ruskú ropu.
Generátory sú vítané, no pomoc Slovenska pri stabilizácii napadnutej elektrizačnej sústavy zostáva otvorená. Tu nestačí tón tlačovej konferencie, rozhodnú činy. Najmä keď je zima predo dvermi a Putin sa chystá masívnym bombardovaním energetickej infraštruktúry nechať Ukrajincov vymrznúť a donútiť ich kapitulovať.
To je zásadný kontext faktu, že minister zahraničných vecí Juraj Blanár 26. októbra obnovoval v Moskve medzivládnu hospodársku a vedecko-technickú spoluprácu. Odôvodňoval ju neprípustnosťou železnej opony medzi Putinovým vojnovým Ruskom a Európou a potrebou normalizovať vzťahy s agresívnou revizionistickou imperialistickou mocnosťou.
Po rokovaní s ruským kolegom Sergejom Lavrovom hovoril o národnoštátnych záujmoch, energetickej bezpečnosti a vzťahoch v oblastiach, ktoré nepodliehajú sankciám. Za touto časťou slovenskej suverénnej diplomacie vidíme politický projekt privilegovaných vzťahov s režimom, ktorý vojenskou silou mení európske hranice a otvorene sa chystá obnoviť ruskú sféru vplyvu v strednej a východnej Európe.
Štvrtá Ficova vláda tak ponúka dva odlišné obrazy. V Ľvove pomáha obetiam ruskej vojny a sľubuje ťažko skúšaným Ukrajincom európsku budúcnosť. V Moskve obnovuje perspektívu normalizácie spolupráce s pôvodcom najväčšej vojny v Európe od roku 1945.
Domáca rozpornosť slovenskej zahraničnej politiky sa potvrdila aj na stretnutí prezidentov krajín V4. V ten istý deň, keď premiér Fico rokoval v Ľvove, sa v Trenčíne prezident Peter Pellegrini prihlásil k podpore územnej celistvosti Ukrajiny, jej právu brániť sa proti ruskej agresii a k spravodlivému, trvalému mieru.
Z ekonomického hľadiska má Slovensko pre spoluprácu so susednou Ukrajinou silné dôvody. Fungujúca ukrajinská železnica pomáha aj našim oceliarňam. Lepšie hranice, energetické prepojenia a budúca obnova otvárajú príležitosti našim firmám. Naopak, osobitný vzťah s Moskvou zostáva zaťažený vojnou, sankciami aj pretrvávajúcou neistotou, či revizionistické Rusko vôbec chce rešpektovať suverenitu svojich susedov.
Práve tu stojíme pred strategickou voľbou. Je naším prvoradým národnoštátnym záujmom mať na východnej hranici skutočne suverénnu, demokratickú a stabilnú Ukrajinu s perspektívou členstva v EÚ? Alebo sa budeme usilovať o privilegované vzťahy s Putinovým Ruskom v nádeji na lacnejšiu ropu, plyn a jeho domnelú vďačnosť?
Medzi týmito dvoma bezpečnostnými predstavami sa nedá donekonečna kľučkovať. Tu už dvojkoľajnosť nie je pragmatizmom, ale politickou schizofréniou a strategickou slepotou štvrtej Ficovej vlády. Cenu za ňu môže zaplatiť celé Slovensko.
