Demonštrácie na námestiach demonštrujú iba zúfalstvo opozície
Budúcnosť Slovenska sa nedá postaviť na výkrikoch „Dosť bolo Fica!“ a „Fico do basy!“ Po každej hlbokej orbe treba aj sadiť. Ak sa niekomu z opozície aspoň trochu darí, sú to nástupníci bývalého OĽaNO.
Pôvodní Obyčajní ľudia, premenovaní na Hnutie Slovensko, zacítili záujem o spoluprácu zo strany SaS, a tak Igor Matovič začal s tým, bez čoho nevie robiť politiku: kladie ultimáta, ktorými podmieňuje svoju podporu budúcej vlády. A tým získava to, čo má najradšej – pozornosť.
Umiernenejšia časť OĽaNO, z ktorej sa pred voľbami 2023 stali Demokrati, zas urobila to najlepšie, čo vo svojej situácii mohla, a začala rokovať s Progresívnym Slovenskom o predvolebnej koalícii. To Demokratom zabezpečilo mediálne pokrytie a záujem voličov, na aký by so svojimi sotva piatimi percentami sami nemali nárok.
Opozičný volič, pre ktorého je hlavným cieľom to, aby v budúcej vláde nebol Smer, prípadne Hlas, SNS a Republika, môže pocítiť nádej, že sa to nakoniec nejako podarí. Demokrati s pomocou progresívcov prejdú do parlamentu, opozícia sa neochotne ale predsa dohodne s Matovičom a Robert Fico nezostaví svoju piatu vládu.
Matovič v rozhovore pre Aktuality.sk tvrdí, že PS bude mať vo voľbách 12, 13 percent, možno aj s Demokratmi, čo bude podľa neho veľmi slabý výsledok na porážku Fica. Jeho výpočty však nedávajú zmysel, keďže šesť percentuálnych bodov z 23 percent je asi štvrtina, no zo 17 viac ako tretina. Náskok PS pred Smerom sa však naozaj zmenšuje.
Jaroslav Naď musí v každom rozhovore odpovedať na otázky, kedy konečne oznámia dohodu s progresívcami a či budú mať Demokrati na spoločnej kandidátke každé štvrté, alebo každé piate miesto, ale to, ako by spolu vládli, ide akosi bokom. Vieme, že Demokrati sa po voľbách oddelia, lebo chcú mať vlastný poslanecký klub.
Ak chce opozícia vládnuť, musí poraziť Fica najmä matematicky a nemôže ignorovať fakt, že rok pred voľbami to vychádza len tak-tak. Ak sa majú strany zmysluplne spájať, nesmie to byť dané len matematickou nevyhnutnosťou. Vysporadúvanie sa s následkami Ficovej štvrtej vlády nie je dostatočný politický program ani základ na spoluprácu. Vládnuť sa nedá defenzívne.
Hlboká orba Demokratov sľubuje zakotvenie členstva Slovenska v NATO a EÚ do ústavy, obnovenie NAKA a Úradu špeciálnej prokuratúry, zrušenie paragrafu 363 a transakčnej dane. Všetko sú to len reakcie. Ústavná poistka členstva v EÚ a NATO nezastaví šírenie antieurópskych nálad. Obnovenie ÚŠP a NAKA nezaručí, že budú plniť svoju funkciu tak, ako predtým.
Vláda súčasnej opozície po roku 2027 nemá byť len návratom pred štvrtého Fica, ale musí byť posunom za Fica. Novú vládu opäť čaká konsolidácia, nutnosť zefektívniť dlhovú brzdu, skutočná reforma trestného práva, verejnoprávnych médií, samosprávy či dôchodkového systému.
Namiesto budovania vízie postsmeráckeho Slovenska zabije opozícia, jej voliči a médiá mesiace dohadovaním a odhadovaním, kto tomu podá ruku, kto koho zavolá na pivo alebo kávu a kto s kým nechce, či chce byť na pódiu. Pritom samotné protesty nie sú demonštráciou jednoty, ale zúfalstva.
Výkriky „Dosť bolo Fica!“ alebo „Fico do basy!“, ktoré na nich zaznievajú z publika, sú sociologickou sondou medzi priaznivcov opozičného spájania, ale budúcnosť krajiny treba založiť na niečom inom.
Mikuláš Dzurinda porazil Vladimíra Mečiara preto, lebo opozícia sa vtedy spojila, no osem rokov vládol kvôli tomu, lebo voličom dal pozitívnu víziu v podobe vstupu do EÚ a NATO a modernizácie krajiny, a navyše ich dokázal presvedčiť, že práve jeho strana a vláda ju garantuje.
Do volieb zostáva necelý rok. Michal Šimečka a ďalší opoziční lídri by ho nemali márniť protestami ani spájaním. Musia ho využiť na hľadanie niečoho, čo voličom dokážu sľúbiť a dodať iba oni. Kŕčovité predvádzanie jednoty je iba dôkazom, že nič lepšie ako dosť bolo Fica stále nenašli.
