Lekár na diaľku ako jesenná ilúzia: Čo sme si to kúpili v prepoisťovacej kampani?
Jesenná kampaň zdravotných poisťovní sa skončila. Kocky sú hodené a desaťtisíce Slovákov sa tešia, že zmenou poisťovne získali v aplikácii „lekára na diaľku“, rýchly eRecept či dokonca diagnostiku cez smartfón. Znie to ako moderná medicína 21. storočia.
Z hľadiska práva a medicínskej reality sme však svedkami marketingového triku, pri ktorom vy aj lekár ťaháte za kratší koniec. Kým komerčné technologické firmy v konečnom dôsledku potichu odsávajú zdroje z verejných zdravotných odvodov na prevádzku týchto aplikácií, v momente, keď dôjde k chybe, dávajú od pacienta ruky preč. Ak si pozriete Všeobecné obchodné podmienky telemedicínskych platforiem na Slovensku, narazíte na rovnaký alibistický vzorec. Prevádzkovateľ aplikácie, ktorú máte v mobile, nie je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Právne ide o komerčnú IT firmu.
Vo svojich podmienkach výslovne tvrdia, že len „sprostredkúvajú komunikáciu“ a nenesú absolútne žiadnu zodpovednosť za samotnú diagnostiku, indikáciu liečby či vystavenie eReceptu. Ak vám lekár na diaľku poradí nesprávne, zle vyhodnotí váš stav cez kameru, alebo vám predpíše liek, ktorý vám uškodí, IT prevádzkovateľ nenesie žiadnu vinu. Celé občianskoprávne aj trestnoprávne riziko je v plnom rozsahu prenesené na lekára a zdravotnícke zariadenie, pod ktorým vám lekár telemedicínsky výkon poskytuje.
Druhým problémom je to, čo lekár na druhej strane aplikácie reálne nevidí. V štátnom systéme eZdravie má plný prístup k vašej kompletnej zdravotnej karte len jeden jediný človek – váš zazmluvnený všeobecný lekár, teda kapitujúci lekár, s ktorým máte podpísanú dohodu.
Lekár na diaľku vo vašej novej aplikácii s vami takúto dohodu nemá. Hoci ste poistencom danej poisťovne, tento telemedicínsky lekár funguje v štátnom systéme len v režime ako lekár na pohotovosti. Má prístup len k základnému sumáru, ako sú alergie a chronické diagnózy.
Nevidí vaše výsledky z laboratória, nevidí komplexné správy od špecialistov a nevidí ani históriu liekov, ktorú reálne užívate. Ak vám v tomto režime indikuje liečbu, predpisuje vám eRecept cez seba, svoje IČO a svoje zdravotnícke zariadenie.
Diagnostikovať a predpisovať lieky pacientovi, o ktorom v systéme vidím v tom lepšom prípade len útržky dát, a ktorého som v živote nevidel v ambulancii, znamená pre lekára plnú trestnoprávnu zodpovednosť za takýto výkon na diaľku. Pre pacienta to zas znamená riziko omylu.
Ďalšou úrovňou tohto sezónneho marketingu je lákanie na diagnostiku pomocou umelej inteligencie, napríklad skenovanie fyziologických funkcií cez kameru smartfónu. Európska legislatíva, ako Nariadenie MDR či Pravidlo 11, je v tomto striktná.
Ak akýkoľvek softvér vyhodnocuje zdravotné dáta na to, aby určil diagnózu alebo navrhol liečbu, prestáva byť lifestylovou aplikáciou a stáva sa zdravotníckou pomôckou. Musí prejsť prísnou medicínskou certifikáciou a klinickými skúškami. Nasadzovať do ostrého pacientskeho obehu necertifikované AI nástroje len preto, že to dobre vyzerá v letáku, je priamym porušením európskych pravidiel.
Telemedicína je nevyhnutnou súčasťou moderného zdravotníctva. Ak však v zahraničí zavádzajú inovácie, dbajú na certifikáciu a jasné rozdelenie zodpovednosti medzi vývojára, poisťovňu a lekára. Na Slovensku sme vytvorili systém štrukturálnej alibistiky, ktorý presne ukazuje, ako sa v systéme strácajú peniaze.
Zdroje z verejných zdravotných odvodov obalené do marketingových sloganov poisťovní končia z väčšej časti na účtoch firiem spravujúcich iba infraštruktúru telemedicínskej platformy a celé medicínske a právne riziko za zhodnotenie zdravotného stavu a liečbu sa zosunie na najnižší stupeň – na samotného lekára, ktorý vidí na svojom účte iba zlomok sumy.
Skutočná telemedicína sa nezačína sľubmi v reklamnej kampani. Začína sa tam, kde každý účastník tejto služby nesie adekvátnu zodpovednosť a odmenu za riziko, ktoré podstupuje v stave kolabujúcej zdravotníckej personálnej a informačnej infraštruktúry.
