„Naša vlastná obrana bude 100-krát drahšia,“ hovorí Slovák z vojnovej zóny o pomoci Ukrajine
Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša svedectvo z frontových oblastí na Ukrajine. Slovenská spoločnosť podľa neho pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu, no tamojší ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a zničujúcim útokom.
„Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavení, sú práve Ukrajinci,“ uviedol Frič.
Prvé hodiny invázie: štát je kolos, pomáhať museli malí
Na ukrajinsko-slovenskej hranici bol Frič medzi prvými v prvý deň invázie. „Keď vypuknú boje, tí, čo môžu, sadajú do áut a utekajú. Najprv idú tí najbohatší, potom bežní ľudia a až ako poslední tí najchudobnejší, keď už nemajú inú možnosť a ich domovy sú priamo zničené,“ opisuje.
Štátny stroj podľa neho vtedy zaspal. „Štát je obrovský kolos a trvá mu, kým sa prebudí. Hasiči či veľké organizácie dorazili až na druhý či tretí deň. Ja som mal výhodu, že som bol práve na východe a mali sme v sklade charity nejaké potraviny,“ povedal. Ráno o siedmej počul v rozhlase správy, hneď volal šéfovi a o jedenástej dopoludnia bol v Ubli. Za hodinu mal auto prázdne.
Život pod dronmi a podzemné školy v Charkove
Frič dnes na Ukrajinu vozí aj slovenských novinárov, aby sprostredkovali príbehy obyčajných ľudí. Spomína podzemnú školu v Charkove vybudovanú na úrovni protiatómového krytu. Učí sa v nej tisíc detí v dvoch zmenách. Hoci sú v kryte v bezpečí, stáva sa, že raz za dva mesiace raketa alebo dron zabije dieťa na ceste do školy alebo doma. Ročne takto prídu o päť až šesť žiakov.
V Kyjeve býval u rodiny, ktorá spáva na chodbe medzi dvoma nosnými stenami, pretože útoky už neprebiehajú len v noci, ale nepretržite. „Akonáhle prekročím hranicu v Ubli, prepínam do iného režimu. Na čerpacej stanici vo Vinnyci rýchlo natankujem, odparkujem auto 50 metrov ďalej a až potom idem zaplatiť, lebo benzínky sú častým cieľom dronov. V Kyjeve nespím na posteli, ale na zemi za posteľou, aby ma v prípade výbuchu nezasiahli sklenené črepiny,“ opisuje bezpečnostné opatrenia.
Slovenské centrum v Slaviansku
Uprostred ostreľovania v mestách ako Kramatorsk či Slaviansk funguje humanitárne centrum, ktoré nazvali „Slovenské a žiadne iné“. „To bol náš ironický odkaz na výrok ministerky kultúry, že kultúra má byť slovenská a žiadna iná. Tak sme postavili slovenské centrum, aj keď nám s ním pomáhali Česi aj Poliaci,“ vysvetľuje Frič. Dnes slúži ako relaxačné centrum pre humanitárnych pracovníkov a vojakov z frontu, postavili tam aj saunu.
„Ak prenecháme Ukrajinu Rusku, naša obrana bude stokrát drahšia“
Na otázku o hlasech, že by sa Ukrajina mala vzdať územia v prospech mieru, Frič reaguje: „Vždy sa pýtam: Ty by si nechal svoj byt niekomu z Ruska a išiel žiť do prenájmu v Nemecku len preto, že Rus ten tvoj byt chce?“ Pre tieto názory podľa vlastných slov prišiel o mnohých známych.
„Pre nás je nepomerne lacnejšie dodávať Ukrajine zbrane a peniaze, aby bojovala, než nechať Ukrajincov prehrať a potom musieť do vojny priamo zapojiť vlastné sily. To by bolo desaťnásobne až stokrát drahšie,“ zdôraznil.
Frič pôsobil hlavne v Iraku a v Sýrii, najprv ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN, neskôr ako humanitárny pracovník. Doma v Poprade sa venuje rodine a rozvoju centra pre deti so psychickými problémami. Až 80 percent jeho aktivít je na Slovensku.
