Prípad Hartmut Tautz: Aj po 40 rokoch sa Slovensko vzďaľuje spravodlivosti
V nasledujúcich hodinách si pripomenieme tragický osud mladíka Hartmuta Tautza, ktorý v auguste 1986, presne pred 40 rokmi, tento precízne zmýšľajúci osemnásťročný člen bývalej NDR, sa pokúsil prekonať železnú oponu v Bratislave, konkrétne v Petržalke. V noci z 8. na 9. augusta sa skutočne odhalila brutálna realita komunistického režimu v Československu, aj keď sa v tej dobe prezentoval ako „miernejší“ vďaka perestrojke. Aké šokujúce fakty môžeme objaviť z tejto histórie?
Násilie a zabíjanie utečencov za žold
Po prestrihnutí drôtov došlo k bezohľadnému mechanizmu na zničenie, v ktorom bola z utajovaného riadenia štátu vypustená skupina psov, vycvičená na agresívne správanie. Tieto zvieratá sa vrhli na útlu postavu utečenca a brutalitou ho zranili smrteľne len pár krokov od rakúskeho územia. Mladí vojaci Pohraničnej stráže, vybavení pocitom beztrestnosti, sa k zranenému správali s chladnou krutosťou, akoby patrili k zločineckému gangu. Velitelia pohraničných jednotiek, spolu s predstaviteľmi Štátnej bezpečnosti a vojenským prokurátorom, všetko po smrti Tautza „ukryli pod koberec“ pomocou uznesenia, ktoré popieralo realitu a chránilo pohraničníkov pred zodpovednosťou, čím vytvorili dojem legality ich konania.
Prehliadanie zločinov komunizmu
Je zrejmé, že pohraniční velitelia vedeli, že sú zaangažovaní v zabíjaní utečencov z dôvodu peňažného zisku, nie z ideologických presvedčení, dať moc skostnatenému a privilegovanému režimu. Vyšetrovatelia ŠtB, ktorí sa „zaoberali“ trestným činom, v skutočnosti vedeli, čo musia spraviť, aby vyhoveli očakávaniam nadriadených a ochránili svoje kariéry. Situácia sa skomplikovala, keď jedinec, ktorého možno považovať za so síly voľnej etiky, súdny znalec, otvorene napísal, že keby bola poskytnutá prvá pomoc Tautzovi, mal by veľkú šancu na prežitie. Ako sme sa dozvedeli, táto pravda bola v tom čase akoby bezvýznamná, pretože konanie štátu bolo utajené.
Naivita v prístupe k justícii
Ako sa zdá, slovenská spoločnosť sa ani po 36 rokoch od novembra 1989 nedokázala vzdať právnej kontinuity s komunistickým režimom a vyrovnať sa s nastolenými zločinmi. Dokazujú to aj legislatívne a inštitucionálne prístupy, ktoré si nevybudovali žiadne fungujúce mechanizmy na hľadanie pravdy a spravodlivosti voči trpiacim, či už priamej alebo nepriamej zodpovednosti. Napríklad v Českej republike existuje Úřad pro dokumentaci a vyšetřování zločinů komunismu, ktorý pomáha odhaľovať zločiny z tejto éry. V júli 2026 tak bol na Obvodnom súde pre Prahu 1 odsúdený dvoma ročnými podmienečnými trestami členov ŠtB, ktorí prenasledovali herca Tomáša Töpfera počas normalizácie. Sudca Novotný považoval tento rozsudok za morálne odsúdenie týchto postupov a režimu.
Kritika nedostatočného vyšetrovania
V kontrapekte, na Slovensku sa nikdy neobjavili obvinenia voči žiadnemu páchateľovi, ktorý spôsobil smrť utečencov počas existencie železnej opony. Ani voči priamej zodpovednosti osôb, ani voči vysokým politickým predstaviteľom, ktorí aktívne podporovali túto nespravodlivosť. V roku 2008 Ústav pamäti národa podal Generálnej prokuratúre podnet vo veci zločinov na železnej opone, ktorý označil zistenie a udržiavanie železnej opony ako zločin proti ľudskosti. Obsahoval aj nevyhnutné podrobnosti o smrti Hartmuta Tautza a zodpovedných osobách, avšak odpoveď štátneho zástupcu bola zdvorilá, ale sklerotická.
Vyjadrenie Peter Šufliarsky, bývalého námestníka generálneho prokurátora, kto pred sedem rokmi tvrdil, že zločiny proti ľudskosti nemôžu byť chápané v kontexte správy verejných záležitostí, len posilňuje beztrestnosť páchateľov a vytvára nevyhnutnú neopodstatnenosť vo vyšetrovaniach v tejto oblasti.
Odklon od spravodlivosti
V aktuálnom kontexte, v roku 2020 zomrel vo veku 76 rokov veliteľ 11. Bratislavskej brigády, Viktor Gallo, a ďalej jeho bývalí pohraničníci dostávajú penzie od štátu. Ústavný súd SR v roku 2024 túto reálnej situáciu potvrdil, keď uznal nekompatibilitu zákona o odoberaní nezaslúžených benefitov bývalých komunistických predstaviteľov s ústavou Slovenskej republiky.
Slovensko tak dokazuje, že je trendom auto, ktoré pôvodne zle zabočilo, a aj keď má všetky signály na to, aby to napravilo, vodič sa odmieta vzdať a hľadať inú cestu. Naivné je myslieť si, že dedičstvo éry normalizácie nemá dopad na súčasný výkon spravodlivosti a právny štát na Slovensku.
