Ťažko vysvetliteľné kroky v rodine Harabinovcov: Syn sa hlási na súd, ktorým jeho otec opovrhuje ako „hitlerovským“
Štefan Harabin, bývalý sudca a minister spravodlivosti, je známy svojím dlhodobým odporom voči Špecializovanému trestnému súdu (ŠTS), ktorý označuje za súd „hitlerovský“. Tento názor sa premietol aj do politického programu jeho strany Vlasť, kde kadidát na post poslanca pred voľbami v roku 2020 navrhoval jeho zrušenie.
Paradox nastal, keď jeho syn, Branislav Harabin, ktorý je taktiež sudcom, prejavil záujem o pozíciu na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, pričom výberové konanie sa skončilo 17. februára. Informáciu o jeho uchádzačskej aktivite prvýkrát zverejnil youtuber Martin Daňo.
Branislav Harabin bol jedným z piatich sudcov, ktorí sa o voľné miesto uchádzali. V rámci výberového konania museli uchádzači preukázať svoje odborné zručnosti písomným prekladom z cudzieho jazyka, vypracovaním súdneho rozhodnutia a psychologickým posúdením. V motivačnom liste mladý Harabin uviedol, že ho vybavovanie a rozhodovanie trestných vecí baví a považuje to za svoj profesijný koníček.
V súčasnosti Branislav pôsobí na Mestskom súde Bratislava 1 a verí, že jeho kompetencie prispejú k zvýšeniu kvality rozhodovania v súdnej sústave Slovenskej republiky. Vo výberovom konaní skončil ako tretí najúspešnejší uchádzač, pričom voľné miesto na súd vliezlo iba jedno.
Otec kritizuje súd, syn má iné ambície
Štefan Harabin nedávno kritizoval Špecializovaný trestný súd, pričom dodal, že ide o „fašistický“ súd, kde sa sústreďujú „odpad“ zo všetkých súdov. Okrem výhrady k existencii tohto súdu sa vyjadril aj o príbehu súdeného Rostasa, ktorého odsúdili za vyjadrenie názoru.
Okrem vyjadrení zo strany Štefana Harabina, nebolo možné získať jeho stanovisko k synovmu uchadzaniu sa o pozíciu na súd, nakoľko sa neúspešne snažil o kontakt.
Vyhlásenia a naznačovanie budúcnosti
Branislav Harabin svoje možné presadenie vidí ako krok k pozitívnemu prínosu, a jeho kroky sú zjavne odlišné od názorov jeho otca. Tento podivný paradox v rodine ukazuje, že z rovnakého prostredia môžu vychádzať kontrastné názory a prax.
Budúcnosť oboch Harabinovcov tak ostáva nejasná a bude zaujímavé sledovať, ako sa situácia vyvinie v kontexte rodinnej politiky a sudcovstva na Slovensku.
