Strach a odvaha na ceste za bezpečím
V priestoroch centra Žilinský Maják sa stretáva niekoľko ukrajinských žien a ich detí, ktoré utiekli pred vojnovým chaosom. Tieto príbehy sú svedectvom o hrôzach, ktorým čelili, a o nádeji, ktorú našli v nových domovoch. Tri ženy – Viktoria, Olena a Inna – zdieľajú svoje osobné zážitky a pocit straty a odvahy na ceste za bezpečím.
Viktoria: Cesta do neznáma
Viktoria, ktorá opustila Kyjev, rozpráva o prvých dňoch po začiatku vojny. Na 24. februára 2022 jej rodina zažila prvé výbuchy. Strach im nedal spávať, a preto sa rozhodli ujsť do neznáma. S deťmi vycestovala len s niekoľkými základnými vecami a o niekoľko dní prišla na Slovensko. Jej deti sa snažia prispôsobiť novému životu, no každý deň sa im v myšlienkach vracajú späť do domova, odkedy sa presťahovali do Žiliny. O to viac sa Viktoria obáva budúcnosti, predsa len, vo svojej rodine je najväčšou oporou.
Olena: Útek pred hrôzou
Olena, ďalšia zo žien, hovorí o bezprostredných dôvodoch odchodu zo Záporožskej oblasti. “Vojna sa priblížila k nášmu mestu a život sa stal takpovediac neznesiteľným,” vníma. Po odchode síce získali istotu a bezpečnosť, no pamäť na udalosť, keď bomba vybuchla tesne pred ich očami, je stále živá. Pomocná komunita na Slovensku im poskytla dôležité zázemie, aj keď sa Olena obáva, že jazyková bariéra môže spomaliť proces integrácie.
Inna: Rodina na prvom mieste
Inna a jej rodina prichádzajú do Žiliny nie kvôli vojne, ale za lepšou prácou. Po siedmich rokoch v slovenskej komunite sa im podarilo získať stabilné životné podmienky. Hoci neplánujú návrat na Ukrajinu, občas prežívajú nostalgické pocity, keď sa ich deti pýtajú, kedy sa vrátia domov. Inna sa snaží, aby si ich tradície a kultúra ostali zachované, a preto so svojimi dievčatami slávia sviatky ako predtým.
Iniciatíva na pomoc utečencom
Žilinský Maják nie je len centrom pre ukrajinské deti, kde sa učia jazyk a kultúru svojej krajiny, ale aj miestom, ktoré poskytuje psychologickú a emocionálnu podporu. Učiteľky a pracovníci centra sa snažia integrovať deti z ukrajinskej komunity do slovenského vzdelávacieho systému, pričom si uvedomujú, že duševné zdravie a uchovanie identity sú rovnako dôležité.
Spoločná budúcnosť
Hoci Viktorii, Olene a Inná unikal pocit domova, našli v slovenskej komunite oporu a priateľstvo. Včera sa takmer každý deň uzatvára v tichosti súženia, členské aktivity sú svedectvom ich snahy bojovať ďalej. Modlí sa však za zlepšenie situácie na Ukrajine. “Veríme, že jedného dňa sa vrátime domov, ale teraz musíme žiť a postarať sa o naše deti,” dodáva Viktoria a všetky tri ženy sa navzájom uisťujú, že ich osudy sú prepojené navzdory vzdialenostiam a tragédiám, ktorým museli čeliť.
