Skutočná tvár štátu: Nedôvera voči mocenským štruktúram
Desaťročia arogancie a beztrestnosti vyprodukovali v slovenskej spoločnosti sklamanie a rezignáciu. Prípad únosu prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho je iba jedným z mnohých dôkazov, že spravodlivosť sa stala fiktívnou predstavou, zatiaľ čo zločinci kráčajú po uliciach s pocitom beztrestnosti. Ak si štát nevie poradiť s tak závažným zločinom, akým bol únos, aká dôvera môže občan k nemu chovať?
Neexistujúce následky: Kde je spravodlivosť?
Zostáva otázkou, prečo sú zločiny s tak vysokým dopadom na spoločnosť ignorované. Bývalý premiér Vladimír Mečiar, obklopený vôňou korupcie, si užíva amnestie za konanie, ktoré by malo byť posúdené, naopak, previnenia sú zametané pod koberec. Tento stav vyzýva na zamyslenie, komu vlastne slúži náš štát, ak nie jeho občanom.
Viena z mnohých otázok: Aký je účel našich inštitúcií?
Svetlo na horizonte sa zdá byť rozmazané, keď vidíme, že tajné služby, ktoré by mali chrániť občanov, sú skôr zákonodarnými nástrojmi bez skutočnej zodpovednosti. Ak sa SIS podieľala na únose, kam sme sa dostali? Môžeme nazvať náš štát štátom práva, keby jeho orgány podvádzali samých seba?
Vzbura občianskej spoločnosti: Kedy sa zastavíme?
Hlavné otázky zostávajú nezodpovedané: Prečo sú obete štátneho terorizmu ponechané na pospas? Prečo občania nemôžu veriť tým, čo by mali hájiť ich práva? Ľuba Lesná zdvihla varovný prst a hovorí o potrebe vzbury. Rozpad spoločnosti nie je len otázkou náhody; je výsledkom systematického ignorovania občianskych práv.
Vytváranie nových realít: Musíme konať teraz
Nadchádzajúce generácie si zaslúžia krajinu, ktorá im poskytne skutočnú spravodlivosť, nie ilúziu. Nezabudnime na tragédie našich predchodcov a nenechajme lenivosť a pasivitu ovládnuť naše mysle. Existuje dno, ale ak sa na to nepozrieme, nielenže padneme, ale aj ťaháme s sebou všetkých tých, ktorí ešte veria v spravodlivosť.
